Keď sa niekde ocitnete v starom talianskom dome — tom typickom, s hrubými stenami a nízkym stropom — zažijete zvláštny pocit ticha. Nie preto, že by tam nebol zvuk. Ale preto, že steny ten zvuk menia. Nevracajú ho späť ostro. Rozpúšťajú ho. To, čo počujete, je vápno.
Vápenná omietka je jeden z najstarších stavebných materiálov, ktoré ľudstvo používa. Fresky v Pompejach sú na nej. Katedrály vo Florencii sú na nej.
Kde sa teda stratila?
Odpoveď je krátka: sadrokartón. Respektíve celá povojnová logika industriálnej stavby, v ktorej sa cenilo jedno — rýchlosť. Sadra sa dá naniesť za deň. Vápno potrebuje tri vrstvy a dva týždne.
Vápno nie je nostalgický materiál. Je to presný nástroj — len taký, ktorý potrebuje čas.
Čo sa zmenilo teraz
V posledných piatich rokoch sme v štúdiu začali vápennú omietku používať systematicky. Nie ako štýlový prvok, ale ako funkčné riešenie. Pre klientov s astmou. V kúpeľniach, kde chceme predísť plesniam bez agresívnej ventilácie.
